Slepé hľadanie pozostatkov trate 442

Tu bola prekladacia rampa. Išli sme iba na slepo cez vrch "Sempíter", ktorý pravdepodobne železnička obišla. Kadiaľ viedla - to som sa zatiaľ nedozvedel... Po namáhavej ceste cez kopec, sme sa dostali na hlavnú cestu do obce Taráň. Tu sme si už predstavovali malý vláčik ťahajúci sa poľom... Pravda bola iná. Železnica nešla priamo cez pole, ale vedľa cesty (zistili sme to až neskôr). Po chvíľke cesty sme objavili prvý pozostatok. Bolo to ako reflex železničného nadšenca. Vedľa cestného mosta starý most a na ňom nápis 1943 . To hovorí o všetkom... Po dlhom obzeraní mosta sme zistili, podľa architektúry, že to je bezpodmienečne železničná stavba... Išli sme bez akýchkoľvek podkladov a nemali sme ani len mapu. Bol som trochu neistý, ale po krátkej ceste som zistil že sme na správnej adrese. Ale ešte nepredbiehajme... Vedľa cesty bolo železničné teleso, zarastané krovým a stromami. Po pár metroch - železničný kilometrový kameň (schovaný v burine). Ani ten nás ešte úplne nepresvedčil. Keď sme však uvideli druhý most, ktorý išiel súbežne s cestou nemali sme išli sme na betón. Pri odbočke do poľa sme sa išli presvedčiť, či sa na mieste železničného telesa nachádzajú kamene. Bolo ich tam toľko, že ste si mohli predstaviť parnú lokomotívu a koľaje ktoré idú povedľa cesty. Tentoraz sme už išli na ostro do Taráňa...

Na "miernom" stúpaní som si všimol nejakú budovu, čo vyzerala inak ako všetky ostatné. Na nej bol nápis Taráň. Zistili sme že to bola budova železničnej stanice.Takú istú budovu nájdete aj v Jakubovom Dvore, ale vráťme sa späť k Taráňu. Po ceste išli dve domáce a opýtali sme sa ich ako je to s tou ich železničkou. Naše dôkazy nám utvrdili už aj miestny. Popýtali sme ako išla železnička ďalej a či po nej niečo nezostalo. "Železnička išla cez našu dedinu rovno popri ceste a po rovnej ceste prídete aj k pozostatku - železničnej budove a dokonca k samotným koľajniciam ktoré nájdete pri včelíne rovno... "

Po tomto rozhovore sme už nečakali ani sekundu. Pri autobusovej zastávke nájdete druhú stanicu tejto železničky - Jakubov Dvor. Má úplne rovnakú architektúru ako Taráň. Čo ďalej? Išli sme rovno, rovno, rovno. Plný nadšenia, že nájdeme pozostatky zvršku trate sme sa dostali k včelínu. Prekvapili nás usilovné včeličky, ktoré v tomto období a pri toľkých kvitnúcich agátoch neváhali a chceli sa do nás pustiť. S behom sme išli preč. Tu sme stratili stopu... Plný sklamania sme išli do ďalšej železničnej zastávky tejto trate - Poľný Kesov.

Išli sme po obci a po rôznych úvahách o trase úzkorozchodky, sme sa opýtali domáceho kadiaľ železnička išla ďalej. Naše úvahy boli zbytočné. Železnica cez obec totiž vôbec nešla. Domáci nám poradil ísť rovno a zabočiť k bývalému smetisku. Tu sme sa dostali k močariskám. Po chvíľke cesty močariskami sme objavili prekvapenie - železničný most vyrobený z prážcov ktorý prechádzal ponad močiar... Toto bol posledný objavený pozostatok na našej prvej túre. Ideme ďalej. Blížime sa k "trocha" zaostalej obci Rastislavice. Tu nám už miestny obyvatelia veľa neporadili - "Šína išla rovno, rovno a tam zabáčala na tri smery spolu s cestu ",pokračovali domáci," Neostalo po nej nič. Miesto budovy nakladišť ostal len nový dom a veľký plac," dodal. To je všetko čo sme sa dozvedeli... Na a tu končila naša cesta. Vrátili sme sa domov cez hlavnú cestu do Komjatíc. Tu sme už uvideli normálnu železnicu...

Človek by povedal - rovná krajina, železnica cez pole ? Zbytočnosť. Pravda je však iná. Keďže súkromné polia nedovolili prechod železnice jednoducho rovno, tak sa začala kľukatiť a z rovnej koľaje sa stala oblúková. Jedna z pasáží tejto trate, je spomínaný močiar. Keď si predstavíte parný vláčik, ktorý ide ponad bažiny a močiare v letnom období, rozkvitnuté leknami a zeleňou - nádhera. Železnice križovali celé obce a tak podľa domácich slúžili ako dedinské električky bez elektriny. V Rastislaviciach nezostalo po nej úplne nič - iba spomienky domácich. Z bývalej nakladacej rampy, je dnes rodinný dom a presnú trasu železničky by ste sa len ťažko dozvedeli od miestnych obyvateľov. Ktovie ako by to vyzeralo...

Späť